Čo človek nezažije na ceste za migrujúcimi pakoňmi

Autor: Katka Bendíková | 10.10.2009 o 22:25 | Karma článku: 5,40 | Prečítané:  1788x

Keď sa niekedy vyberiete do Kene autom, poriadne si ho pred cestou skontrolujte. Výlet do národného parku Masai Mara a ďalej cez celú krajinu až na ostrov Lamu v Indickom oceáne a späť nemal trvať viac ako deväť dní. V Afrike sa však nikto a nič neriadi plánmi. O tom, ako sme si poradili s roztrhnutými hadičkami, uvoľneným motorom, roztaveným tesnením v hlave motora, vydranou remenicou, výmenou disku spojky, deravými pneumatikami, ale tiež ako sme si popritom našli veľa keňských kamarátov, videli tisíce divokých zvierat, rozšírili si slovnú zásobu technickej angličtiny, potápali sa a jazdili na somároch, sa dočítate v nasledujúcich blogoch.

nejde naštartovať motor? maličkosťnejde naštartovať motor? maličkosť

23.9.2009

Cieľ: národný park Masai Mara a migrácia pakoní. Z Kampaly vyrážame o siedmej. To je dosť skoro na to, aby sme sa vyhli rannej zápche. Na ceste žiadne diery a vymytý asfalt, ako je to bežné v iných častiach Ugandy, a tak sa rýchlo dostávame až do Jinje, odkiaľ až na hranice s Keňou vedie „takmer diaľnica". Preberám šoférovanie a o pol jedenástej dorážame na hraničný prechod Busia. Tu na nás hneď skočí zo desať mužov, a všetci sa ponúkajú, že pre naše auto vybavia povolenie pre vstup do krajiny. Za ich sprostredkovateľské služby vraj zaplatíme len 3 eurá. Mike nás vedie do miestnosti páchnucej po netopierom moči, kde nám poisťovací agent na písacím stroji zo 70. rokov vyplní nálepku. Keď zistí, že sme zo Slovenska, spomenie si na mená niektorých našich futbalistov, a potom vyhlási, že by sa rád šiel pozrieť na Ukrajinu - obdivuje totiž jedného tamojšieho boxera.

O dvanástej vyrážame smerom na Kisumi, kde si dávame hranolky namočené v omáčke s príchuťou korenia masala. Odtiaľ až do Kisii vedie úzka cesta, že sa na ňu ledva vmestia dve autá, ale všetci tu uháňajú stovkou. V jednom mestečku sa mi v rýchlosti 50km/h podarí nevšimnúť si retardér (asi trikrát väčší než je bežné u nás). Skok nahor, skok nadol. Juraj mlčí - jemu sa to isté podarilo v rýchlosti 70km/h. Z Kisii vedie cesta do mesta Kilgoris, kde sa asfaltka mení v hlinu. Pred zotmením to teda k bráne národného parku nestíhame. 30km za Kilgorisom prichádzame do mestečka Lolgorien (pri takom mene čakám, že spoza každého stromu na mňa vyskočí nejaký elf), kde cesta plynule prechádza v blato.

Naše Pajero má síce pohon na štyri kolesá, ale blata je toľko, že si auto robí, čo chce. Skĺza do brázdy, a ďalej sa ani len nepohne. Tma, široko ďaleko žiadne domy. Zrazu sa zo zákruty vynára džíp, ktorý sme pred štvrťhodinkou predbehli . Nesie zásoby piva do jedného z kempov v parku. Jeho šofér sadá do zapadnutého auta a vytáča motor na plné obrátky. Traja sa opierame do auta zozadu a tlačíme, čo nám sily stačia. Zadné kolesá vyhadzujú do vzduchu hlinu, ktorá pristáva na našich rukách, nohách, oblečení, tvári. Po desiatich minútach vyzeráme ako černosi a auto sa dostáva z blata von. Z motora sa však dymí, zavaril sa. Šofér vraví, že praskla hadička vedúca k chladiču a auto sa dnes už nikam nedostane. Z tmy sa vynárajú Masajovia a čakajú, čo sa bude diať. Chceme si postaviť stan vedľa auta a ráno zohnať nejakých mechanikov. Varujú nás však, že v oblasti je mnoho slonov, a tí sú v noci nebezpeční. Ďalšia možnosť je ísť do safari kempu Kichwa Tembo, kde majú svojich vlastných mechanikov, a prespať tam. Alebo ešte môžeme kempovať v národnom parku, ale nie je isté, či je brána Oloololo otvorená. Rozhodujeme sa pre safari kemp. Prichádzame tam zablatení ako divé svine, ovešaní spacákmi, stanom a veľkými batohmi. Vzhľadom k okolitému luxusu sa tam cítim nepatrične. Pýtame sa na cenu - pri sume 370 dolárov za noc mi doslova padne sánka. Napadne mi povedať, že sme východoafrickí rezidenti. „Tak to bude 11 000 keňských šilingov." Práve som ušetrila 230 dolárov, hurá. Výsledná cena síce aj tak poriadne nabúra môj rozpočet, ale o deviatej večer uprostred tisícok divokých zvierat, premočení a uzimení asi nič lepšie nevymyslíme.

Dostávame výbornú večeru, horúcu sprchu, výhľad na obrovskú čriedu pakoní (ale to až ráno)...pakone_su_vsade.jpg

Kvôli pakoňom sme sem vlastne prišli. Každý rok v období dažďov sa 2 milióny týchto nádherných zvierat pohne z tanzánijského parku Serengeti a prichádzajú na sever do Kene. Tu už na nich čakajú stovky zvedavých turistov (ale tiež tisíce hladných levov, leopardov a krokodílov). Než si ich však budeme môcť užívať, musíme niečo urobiť s autom.

24.9.2009

Masaj.jpgLuxusné raňajky - údenú šunku a francúzsky syr brie som nejedla už ani nepamätám... O deviatej nás mechanici nakladajú do otvoreného džípu, smer pokazené auto. Cestou stretáme zebry, žirafy, pakone, mŕtvu, do kostí ohlodanú kravu, stáda kráv a kôz a hlavne veľa Masajov zabalených v ich typických červených dekách. Hadička od chladenia je v poriadku, mechanik sa domnieva, že problém je v zlomenom nosiči motora. Náhradný snáď zoženieme v mestečku Lolgorien. Márne.

Plán B: berieme si taxík a miestneho mechanika, ktorý má nosič vymontovať, vziať do 50km vzdialeného Kilgorisu a priniesť nový. Chlapík sa pozrie pod kapotu, zatiahne dva šrauby a vraví, že všetko je OK. Teda žiadny zlomený nosič, hurá. Otvoreným džípom sa vraciame do safari kempu práve včas na obed. Najviac ma dostáva dezert - makadamové oriešky zaliate v karameli.

O tretej konečne vstupujeme do národného parku. Vraj 60 dolárov na deň a 20 dolárov za kemping. Opäť však zaúčinkuje magická veta: „Sme východoafrickí rezidenti." Cena klesá na 20 dolárov, opäť hurá. Ide sa na safari. Za dve hodiny toho stíhame až-až: svorku ôsmich nažraných a lenivých levov, ktorí sťa mŕtvi ležia pod stromom, stádo slonov, hyenu, nosorožca (dohromady ich je v parku len 40), hrocha, pštrosy a všadeprítomné pakone, zebry a žirafy. Tu jest malý výber:

eland_cize_antilopa_losia.jpg

elephants.jpg

hyena.jpg

mrtvi_alebo_nazrani.jpg

topi_alias_byvolec_modry.jpg

trocha_slinta.jpg

wildebeests.jpg

zeby_mal_chut_na_pakona.jpg

zriedkavy_to_tvor.jpg

zeriav_kralovsky.jpg

Nakoniec to nebol až taký zlý deň.

Pretože stanujeme uprostred toľkých zvierat, pred spaním sa idem silene vycikať (nechcela by som v noci na záchode stretnúť leoparda či leva:) Uprostred noci sa však budíme s plnými mechúrmi. Kúsok od stanu počujem nejaké zvuky. Juraj naberá odvahu a vylieza. Podľa neho je to hyena, ktorá na neho po celý čas upierala svietiace oči. Zatínam zuby a zvierač a vravím si, že radšej vydržím až do rána. Ale už po hodine sa opäť budím. S malou dušou otváram stan. Hyena zmizla, ale radšej rýchlo spať. Zajtra si vedľa karimatky položím šerblík;)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Odborník: Máme dôkazy, že Mayovia zmizli zo dňa na deň

Slovák Milan Kováč hovorí o veľkom objave.

DOMOV

Kiska priniesol Bezákovi dar od pápeža Františka

Pápež odovzdal Kiskovi počas audiencie dar pre Bezáka.


Už ste čítali?