Na hraniciach s Rwandou - vulkán Muhavura a jazero Bunyonyi

Autor: Katka Bendíková | 3.9.2009 o 17:57 | Karma článku: 6,26 | Prečítané:  1419x

Vyrážame z Kampaly o tretej namiesto dvanástej, lebo pri balení variča som ako vždy zabudla na hrniec a lyžičky. Tak sa po ne vraciame. Náš cieľ na dnešok je Mbarara, ktorá leží asi 290km juhozápadne. Vzhľadom k stavu ugandských ciest počítame so štyrmi hodinami. Nepočítame však s tým, že pár kilometrov za Kampalou dostaneme šlusdefekt. Náhradnú pneumatiku máme, a je dokonca aj nafúkaná, lenže hever, ktorý sa mal skrývať za ňou, tam nie je. Po piatich minútach sa mi podarí zastaviť kamión, ktorého šofér mi tvrdí, že hever nám nemôže požičať, lebo sa veľmi ponáhľa. Názor zmení, keď mu ponúknem 10 000 šilingov (asi 3 eurá).

Cesty síce v Ugande nie sú nič moc, ale zato popri cestách je raj na zemiCesty síce v Ugande nie sú nič moc, ale zato popri cestách je raj na zemi

A zatiaľ, čo šofér nákladného auta leží pod našim džípom, zisťujeme, že náš kľúč nebol vyrobený na šrauby, ktoré máme na kolese. V tej istej chvíli nám však zastavuje auto idúce v protismere. Sedí v ňom nejaký beloch, v ktorom po pár sekundách spoznávam nášho suseda Simona. Jeho šofér nelení, vytiahne svoj kľúč a Simon ešte ani nestihne dofajčiť cigaretu, keď je náhradné koleso na svojom mieste. Môže sa ísť ďalej.

V najbližšom väčšom meste - Masake - sa pokúšame kúpiť náhradné koleso. Žiaden problém, hneď na prvej benzínke nám odkiaľsi zozadu vykotúľajú asi tri pneumatiky - samozrejme použité. Cenu stanovujú na 200 000 šilingov (65 eur), ale keďže sme v Ugande už dlho a poznáme triky obchodníkov, nad 100 000 šilingov nejdeme. Súhlasia. Je šesť hodín a do Mbarary 145km. To za svetla nestíhame. Čaká nás totiž najhorší úsek, chvíľami asfalt (asi tak na dĺžku jedného kilometra), potom 30 centimetrový schod a prašná cesta, zase asfalt, potom asfalt s metrovými dierami uprostred, zase schod a zase asfalt, potom kamene a diery, potom prašná cesta, schod a ešte kúsok asfaltu, a tak dookola. Po siedmej sa zotmieva a pred nami ide kamión, ktorý za sebou víri prach, takže vôbec nevidíme na cestu. O deviatej konečne zastavujeme v maličkom hoteli - bývalom letnom sídle premiéra regiónu Anchole - ktorý sa honosí heslom: „A haven for peace, love and comfort" (Útočisko mieru, lásky a pohodlia).

Ráno kupujeme hever a kľúč a vyrážame ďalej na juh. Anchole je rajom kráv. Pasú sa na vyprahnutej tráve na mierne zvlnených kopčekoch a hľadajú tieň pod neveľkým množstvom stromov, z ktorých ešte miestni ľudia nevyrobili drevené uhlie. Po hodine sa kopce zdvíhajú, tráva sa zazelená a na svahoch sa opäť zjavujú banány matoke. Blížime sa k mestu Kabale s nádhernými poschodovými budovami z dôb kolonializmu. Na obed si objednávame varenú fazuľu a čakáme, čo nám prinesú - v Ugande vám totiž takmer nikdy neprinesú to, čo ste si objednali. A tak dostávame niečo ako boršč - v tanieri nachádzame kapustu, mrkvu, karfiol a aby sa nepovedalo, tak aj niekoľko fazuľových zrniek;)

terasovite_policka.jpg

Z Kabale sa pokračuje po novej asfaltovej ceste vedúcej cez úbočia bývalých sopiek, s terasovitými záhradami plnými banánov a obilia, a bez akýchkoľvek stromov (až na pár eukalyptov, ktoré spotrebujú toľko vody, že vďaka nim vysychajú miestne rieky). V mestečku Muko po prvýkrát vidíme jazero Bunyonyi, kam sa chystáme po tom, čo zlezieme vulkán Muhavura. Asfalt zrazu končí a zase sa ocitáme v zvírených oblakoch prachu. Cesta je úzka, tak na jedno auto. Z prachu sa zrazu vynára pluh.pluh.jpg Slabší musí ustúpiť, a tak začneme cúvať. Prach sadá na cestu a môžeme pokračovať. Za chvíľku sa ocitáme v lesnej rezervácii plnej bambusov a obrovských stromov s hustými korunami - takto vyzerali všetky okolité kopce pred tým, než na nich ľudia začali pásť kozy a ovce a pestovať zemiaky. Les končí a v diaľke sa konečne vynárajú vrcholy troch sopiek ležiacich v národnom parku Mgahinga.muhavura_gahinga_a_sabinyo.jpg Prichádzame do mestečka Kisoro, z ktorého vedú tri cesty. Jedna do Rwandy, druhá do Konga (na oba hraničné prechody je to desať kilometrov), tretia k hlavnej bráne národného parku. Teda, cesta... pokrytá veľkými lávovými kameňmi a plná dažďom vymletých dier. Pred bránou do parku si chceme rozložiť stan, ale spúšťa sa silná búrka, ktorá trvá až do zotmenia. A tak spíme v domčeku s trstinovou strechou, kde na posteli nachádzam myšie hovienko (alebo netopierie?).muhavura_po_burke.jpg

Budíček zvoní o piatej. Za štvrť hodiny už sedíme v aute a nočnou krajinou sa presúvame na úpätie Muhavury. Desať kilometrov nám trvá skoro hodinu. Varíme si ovsené vločky, ktoré ochucujem banánmi, medom a arašidovým maslom. Z tmy sa zrazu vynára nejaký dedinčan a ponúka sa, že za 10 000 šilingov nám na celý deň postráži auto. Súhlasíme. Vedie nás ku vchodu do parku, ktorý tvorí úzka štrbina v kamennom múre.

vchod_do_parku.jpg Dostávame sprievodcu, ktorý sa hneď na začiatok ospravedlňuje, že zrejme nezvládne vyliezť vyššie ako 3000 metrov, lebo sa mu podlamujú kolená z nedávno prekonanej malárie. Ďalej nás povedie Tim - s kalašnikovom cez rameno, keby nás náhodou napadli slony alebo rozzúrený gorilí samec. kalasnikov_uprostred_lobelii.jpgZačíname na 2381 metroch. Kráter je vo výške 4155 - máme čo robiť.

Prvé pásmo tvorí les, ktorý vyrástol za necelých 20 rokov. V roku 1991 sa totiž ugandská vláda rozhodla, že ľudia sa príliš rozťahujú do národného parku, a tak vyhnala pygmejských obyvateľov z kmeňa Batwa žijúcich na jeho okraji a pridelila im pôdu v údolí. Prechod do pôvodného lesa signalizujú bambusy a machom porastené suché kmene.che_guevara.jpg

Nad lesom už len lobélie, kosodrevine podobné kríky a hmla. Vo výške 3850 metrov dobiehame Luku a Mariu z Nemecka, a na vrchol lezieme spolu. Kúsok pred ním sa ocitáme v Rwande - žiadne značenie, žiadna hranica, spoliehame sa na slová nášho sprievodcu.RW_akoze_sme_v_Rwande.jpg

Po piatich hodinách stúpania sme už dosť zničení, ale Juraj sa rozhodol, že posledných 200 metrov ku kráterovému jazeru prekoná behom. Aby športových aktivít nebolo málo, Luka sa vyzlečie do plaviek, vlezie do desať stupňového jazera a chce hranicu medzi Rwandou a Ugandou preplávať. Nohy sa mu však zabárajú do bahna, a tak to vzdáva.kraterove_jazero.jpg

Počas celého stúpania nás sprevádzala hmla, ale na vrchole zrazu začalo svietiť slnko a odkrývajú sa výhľady na konžské sopky, rwandské jazero Bulera a ugandské jazero Mutanda.pohlad_z_muhavury_do_ugandy_a_jazero_Mutanda.jpg

A slnko potom praží celou cestou dole. Akosi ma nenapadá, že by bolo dobré použiť opaľovací krém - uvedomím si to až o dva dni, keď sa mi zlúpe koža na čele, nose aj brade;) Približne v polovici cesty nadol sa začíname potkýnať od únavy, mňa začínajú bolieť kolená.gahinga_a_sabinyo_ukryte_v_oblakoch.jpg

Do Kisora dorážame tesne pred zotmením - akurát dosť času na postavenie stanu. Objednávame si pivo Nile, ktoré chutí ako nikdy predtým. Aby radosti nebolo málo, do kotla pod nádržou s vodou prikladajú ďalšie a ďalšie polená a drevené uhlie - čaká nás teplá sprcha. A potom spím ako zabitá.

zeriavy_pavie.jpg

Ráno nás v údolí čaká najväčší kŕdeľ žeriavov kráľovských, aký som kedy videla. Za tým kľukatá cesta späť do mestečka Muko, kde odbočujeme na veľmi úzku, prašnú a nespevnenú cestu vinúcu sa okolo jazera Bunyonyi. jazero_bunyonyi.jpg

V mestečku Rutinda zastavujeme, a zatiaľ čo sa pýtame, kde je prístav, náš džíp sa sám od seba rozbehne dole kopcom. Juraj zabudol zatiahnuť ručnú brzdu;) Našťastie po 20 metroch narazí zadok auta do trávnatého svahu...

Nasadáme na motorový čln, ktorý nás preváža na ostrov Bushara, plný eukalyptov a nespočetného množstva štebotajúcich vtákov. Jazero je bez bilharázie, a tak strávim celé poobedie plávaním. Na večeru si objednávame miestnu špecialitu - hustú polievku z riečnych rakov. Ako to už v Ugande býva zvykom, čakáme na jedlo asi 2 hodiny...

Na druhý deň sadáme do kanoe vyrobeného z vydlabaného kmeňa eukalyptu, ale jeho ovládanie nie je tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať z pohľadu na miestnych rybárov. Okrem toho fúka silný vietor, a tak sa miestami točíme na mieste a pomaly to aj chceme vzdať. Po hodine konečne dorážame na ďalší ostrov, ktorý mal byť vzdialený len 15 minút:) Na brehu sa nás hneď ujímajú miestni chlapci a vedú nás ku svojej mame, ktorá vyrába misy z papyrusu a košíky z banánových listov. Steny ich hlineného domčeka zdobí obligátny portrét prezidenta Museveniho. to_je_za_kosiky_prilis.jpg

Z ich dvora je nádherný výhľad na jazero a ostrovy ležiace v ňom. ostrovy_na_jazere_bunyonyi.jpg

Ešte než nasadneme do kanoe, ponúka nám akási starenka čerstvú maraguju. Cestou späť nás vietor zaveje k ostrovu Akampere, čo v jazyku Lukiga znamená trest. V minulosti sem privádzali dievčatá, ktoré prichytili pri predmanželskom sexe.

ostrov_akampere.jpg

Buď na ostrove zomreli hladom alebo si po ne prišiel niektorý z miestnych mužov, ktorý nemal dosť kráv, aby sa mohol oženiť s nepoškvrneným dievčaťom. Juraj sa vyhráža, že ma tu nechá;)

Na ďalší deň nás čaká už len 430 km nazad do Kampaly. Ale aby sme náhodou nedorazili domov príliš skoro, tesne pred Mbararou nám exploduje zadná pneumatika. toto_sa_stalo_s_lavou_zadnou_pneumatikou.jpgVravíme si - pohoda, veď máme hever aj kľúč. Lenže už nepočítame s tým, že náhradné koleso, ktoré sme si kúpili v Masake, bude úplne vyfučané... Posielame preto jedného z troch šoférov boda-boda, ktorí sa medzičasom okolo nás zhromaždili, do Mbarary, aby nechal koleso opraviť. Po dvoch hodinách sa ho konečne dočkáme - na kolese opravili dva defekty, ale vzduch ešte stále uniká a podľa opravárov to do Kampaly nevydrží. Nuž, vydržalo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kam chodíte, aj keď hovoríte opak

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?