reklama

Jeden deň na post-konfliktnom severe Ugandy

Otvorím oči. Sieť proti komárom. Drevený krížik a na ňom Ježiš. Uvedomím si, že som na farnosti u talianskych mníšok v meste Gulu. Zazvoní budík - štvrť na osem. Balím si foťák a registračné formuláre. Cez kaplnku prechádzam do jedálne. Máme na raňajky už tretí deň to isté - 2 žemličky, margarín, pomarančovú marmeládu, kávu s mliekom a mango. Prichádza Veronika a náš šofér Grace. Dnes nás čaká registrácia detí do programu Adopcie na diaľku. Veronika zostáva registrovať v Gulu a ja vyrážam po hlavnej výpadovke (prašná cesta plná dier) v smere na Sudán do rodiska druhého najsilnejšieho muža Armády božieho odporu Vincenta Ottiho.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

O pol desiatej vystupujeme z auta u základnej školy v mestečku Attiak. Beriem do ruky fotoaparát a jednému dieťaťu po druhom prikazujem „Bwuonya bé", čo v jazyku Acholi znamená „Pekne sa usmej". O desiatej nakladáme do auta 20 detí a vezieme ich do centra, okolo ktorého sa rozprestiera utečenecký tábor. Oficiálne je už síce zrušený, ale väčšina ľudí stále váha s návratom do svojich pôvodných domovov. Päť detí sa hlási, že bývajú neďaleko. S pomocou tlmočníka začínam vyplňovať dotazník pred hlineným domčekom jedného z nich.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Meno, trieda, náboženstvo, meno dediny - to ide ľahko. Dátum narodenia - babička zaváha, pýta sa ďalších vnúčat, potom Brianovej tety, nakoniec aj susedov. Zhodnú sa na tom, že má šesť rokov. Meno matky, čo robí - zomrela na maláriu. Meno otca, čo robí - bol vojakom, umrel na AIDS. Informácie o rodine - babička s vnúčatami bývajú v tábore, ale už na budúci rok sa sťahujú do pôvodného bydliska. Zdroj príjmov - babička niekedy predáva časť potravín, ktoré dostáva v rámci humanitárnej pomoci. Ide sa ďalej. Dátum narodenia opäť nik nevie. Fionin otec aj mama zomreli na AIDS. Stará sa o ňu slepá babička. U susedov ten istý príbeh, až na to, že babička nie je slepá. Ďalšie dievčatko nás vedie ku svojej tete. Meno otca, čo robí - zabili ho rebeli. Meno matky, čo robí - zomrela na AIDS.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O pol dvanástej späť do auta a ide sa smerom na Kongo. Po 3 km stretávame na krajnici slepú babičku ďalšieho dieťaťa. Charles má vraj jedenásť rokov. Čo robí otec? Bol vojakom, zabila ho mína. Mamku skosil AIDS. Babička niekedy predá časť úrody, aby mali na cukor a mydlo. Za chvíľu stretávame babičku dievčatka menom Vicky, ktorému na AIDS zomreli nielen obaja rodičia, ale aj štyria súrodenci. Prichádza Charlesov strýko a vraví, že vie, kedy sa jeho synovec narodil. Potom ideme pešo asi 15 minút a prichádzame k Agnes, ktorá býva sama so svojimi staršími sestrami. Oboch rodičov im zabili rebeli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O jednej hodine sa opäť vraciame do mesta. Stretávame sa s babičkou, ktorá v tábore bývala ešte predtým, než na severe Ugandy začali vyčíňať povstalci. Postupne sa na jej pozemok začali sťahovať ďalší a ďalší ľudia, až zistila, že nemá kde pestovať kukuricu a cirok. Tak aspoň páli alkohol. Ďalšie deti, ďalšie babičky a ja začínam mať pocit, že kolónku povolanie otca a matky môžem dopredu vyplniť tým, že zomreli na AIDS alebo ich zabili povstalci. Zároveň sa ale zhrozím, že voči nim nepociťujem žiadnu ľútosť a moja práca sa už automatizuje.

O druhej navštevujeme HIV pozitívneho chlapca. Jeho teta s ním zostáva v tábore, aby to nemali ďaleko do zdravotného centra. Kúsok od nich býva Bernard. Jeho otec mal pôvodne tri manželky. Bernardovu mamku zabili rebeli, jedna nevlastná matka zomrela na AIDS, druhá sa odsťahovala. Teraz sa o chlapca a jeho osem nevlastných súrodencov stará druhá manželka jeho starého otca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O tretej hodine míňame trh, kupujem si tam kus vyprážanej kasavy. Od raňajok už nejaký ten čas ubehol, a tak sa teším, ako si na nej pochutnám, keď tu na mňa svoje hladné oči uprie Kate. Dávam jej polovicu svojho obeda. Jej babička vraví, že sa vlani presťahovali do svojho pôvodného bydliska, ale vietor im odniesol strechu a nemá im ju kto opraviť. A tak sa opäť vrátili do tábora. Presúvame sa na druhú stranu cesty, kde stretávame starú ženu, ktorá sa odo mňa už včera pokúsila vyžobrať nejaké drobné. Dnes však namiesto nastavenej ruky ukazuje na jedno dievčatko v našom sprievode. Celou cestou k ich domčeku sa sťažuje na to, aká je chudobná a ako veľmi potrebuje našu pomoc. Doma by som ju ignorovala, alebo jej povedala, nech si nájde prácu. Tu som však v rozpakoch - všetky deti jej zomreli na AIDS, zaťa a vnuka zabili rebeli a najnovšie ju spolu s vnučkou vyháňajú z tábora. Kto im ale postaví hlinenú chalúpku v ich pôvodnom bydlisku?

Je pol štvrtej a slnko neprestáva páliť. Šesťročný Simon nás vedie cestičkou ku svojmu domu a neustále vraví, že je to blízko. Po pätnástich minútach nás na ich dvore víta nahé dievčatko, ktorému sa chce práve kakať. Nijak to nerieši ani ono, ani jeho mamička, ktorá len odtrhne veľký list, neberie ním hovienko a zahodí ho do trávy. Odtrhne ďalší list a utrie ním dievčatku zadoček.

O štvrť na päť sme znovu pri škole. Naberáme ďalších 5 detí. Čaká nás dvadsaťminútová prechádzka divokou trávou. Na jej konci býva Bosco so svojou tetou a strýkom. Otca mu zbili povstalci a po niekoľkomesačnom trápení zomrel. Mamka sa znovu vydala a odsťahovala ktovie kam. O piatej sa vraciame do dediny. Som smädná, slnko stále pripeká, pýtam sa sama seba, či nemám úpal. Posledných päť detí stíham za hodinu. Už ma neprekvapuje AIDS, rebeli, slepé babičky, obrna, guľky v hrudi, míny. Som voči nim imúnna rovnako ako ľudia, ktorí s nimi musia žiť dennodenne.

O štvrť na sedem si kupujeme zaslúženú kolu. V Ugande práve organizuje jej výrobca veľkolepú súťaž. Pod jedným vrchnákom nachádzame ďalšiu kolu, pod druhým dvadsať tisíc (šilingov). Keď sa o výhru podelíme traja, každý z nás bude bohatší o 2,2 eura. Než si do uší napchám Jimiho Hendrixa a jeho South Saturn Delta, prebehne mi hlavou, či by som nemala svoju časť výhry niekomu venovať. Potom si však poviem, že jednorazová rozvojová pomoc nič nevyrieši. Omnoho väčší prospech budú mať deti z toho, že budú môcť vďaka nám chodiť do školy. A tak ma zlé svedomie opúšťa. Grace upaľuje prašnou cestou rýchlosťou 90 km/h, v hlave mi znie elektrická gitara a konečne pociťujem chladný závan večerného vzduchu.

Presne o pol ôsmej sme naspäť na fare a neboli by to talianske mníšky, keby nás na večeru neprivítali pizzou a rizotom. Veronika si sadá naproti mne a je ešte opálenejšia ako ja. Porovnávame počty zaregistrovaných detí - 27:20. Ja s pomocou auta, ona bez neho. Najvzdialenejšie bydlisko dieťaťa - hodina chôdze oproti mojim 20 minútam. Hanbím sa;) Po večeri otváram počítač, som vo vytržení, lebo funguje skype. Ešte dvadsať klikov, sprcha, mango, kefka a zaľahnem pod svoju milovanú sieť proti komárom.

Katka Bendíková

Katka Bendíková

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  0x

v Ugande. prišla ako dobrovoľníčka pre neziskovku, potom sa dostala do Asociácie ugandských mikrofinančných inštitúcií a momentálne manažuje Red Chilli Hideaway - teda backpackerský hostel/kemp/reštauráciu a vysiela ľudí na safari po celej Ugande. čo bude potom? bude, ako bude. Zoznam autorových rubrík:  Kam ma bicykel zaviedolUgandaCestovanie v AfrikeO Slovákoch a MaďarochPriestor na diskusiuO mne

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu