reklama

Ako sme si pre vízum išli cez Mount Elgon II

V noci dážď ustal a my sme sa prebudili do slnečného rána. Mokré oblečenie sme rozvešali na okolité kríky a stromy, tak ako to s vypraným oblečením robia Uganďania, a pozorovali pri tom cieľ našej cesty - Koitoboss, ktorý je so svojimi 4220 metrami tretím najvyšším vrcholom sopky Elgon. Ešte ani o deviatej však veci neboli suché, a keďže sa nám už nechcelo čakať, obliekli sme si ich mokré a studené. Po troch hodinách sme dorazili na koniec cesty, ktorá je niekedy zjazdná aj pre terénne autá. Ďalej pokračuje už len pešinka vyšliapaná byvolmi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Poučení včerajšou skúsenosťou, že dážď prichádza okolo tretej popoludní, sme si na tomto mieste postavili stan, schovali v ňom batohy, a na vrchol sme sa vybrali naľahko. Akonáhle sme stan rozložili, začalo pršať. Výstup tak získal dobrodružnejší ráz - jednotlivé sopúchy zahalili mraky a hmla a pešinka sa rozbahnila. Bahna však ani zďaleka nebolo po kolená ako v Rwenzori.

Obrázok blogu

Okolo kývavcov a skalných okien sme prišli k bažine, z ktorej pramenia dve riečky - Kassawa a Kimothon. Nad nami sa čnel Koitoboss pripomínajúci stolovú horu. Chystali sme sa naň vystúpať, keď sme za nami začuli hromy. Preto sme od nášho plánu ustúpili. Zostali sme stáť medzi starčekmi a lobéliami v močarine pod vrcholom a sledovali zaujímavý meteorologický jav - búrkové mraky sa točili v kruhu a uprostred nich bola modrá obloha. Cez dieru v oblakoch svietilo na Koitoboss slnko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Naraz začali údoliami oboch riečok stúpať dažďové mraky. To už sme vedeli, že sa dažďu nevyhneme, a tak sme sa dali na ústup. Opäť nám premokli bundy, nohavice i topánky, ale hrial nás pocit, že v stane na nás čaká suché oblečenie (a keď si uvaríme, tak aj teplá polievka).

Obrázok blogu


Len čo sme k nemu dorazili, spustil sa prudký lejak. Pretože stan nebol postavený úplne na rovine, po chvíli sa k nemu voda stekajúca zo svahu začala nebezpečne blížiť. Matěj sa preto pustil do hĺbenia odtokového kanáliku. Pršať však prestalo takmer zároveň s tým, ako dielo dokončil.

Na druhý deň sme pomerne rýchlo prekonali asi 25 kilometrov a zostúpili do lesnatejšej a na zvieratá bohatšej časti parku. Cestou nás plašili (alebo my ich?) antilopy, ktoré spoza kríkov zničoho nič skákali cez cestu, a z horných konárov stromov sa nám smiali opice. Tak ako obvykle prišla poobede búrka, a stan sme si museli rozložiť už o piatej. Čistinka, na ktorej sme sa uložili k spánku, sa ukázala byť miestom, kde sa v noci schádzajú najrôznejšie zvery. Najskôr okolo nás štekali opice. O druhej nás navštívili divé svine, ktoré sa najskôr snažili dostať do sáčku s odpadkami (prozreteľne sme ho nechali vonku). Keď zistili, že v ňom nie je nič k jedlu, pokúsili sa dostať do predsienky stanu, odkiaľ ich vyhnali výpary benzínu z variča. Nad ránom sa okolo prehnalo stádo byvolov. V nedeľu ráno sa šli pozrieť do jaskýň Kitum a Makingeny, kam chodia zvieratá lízať soľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu


Vraj aj slony, ale na zemi sme videli len stopy byvolov a opíc. V jaskyniach bol nepríjemný zápach a zo zadných častí prichádzalo pískanie, šumenie a rôzne iné zvuky. Keď sme čelovkou zasvietili do komínov v strope, zablikali na nás tisíce netopierich očiek. Popoludní sme sa utáborili na rozľahlej lúke, kde sa nachádzali turecké záchody a kruhovitá stavba, ktorá mala slúžiť ako kuchyňa. Bola však plná zvieracích výkalov. Za chvíľu sme zistili, že v neprítomnosti ľudí využívajú stavbu opice, ktoré sa dokonca nebáli ani nášho ohňa. Zo vzdialenosti desiatich metrov nás pozorovala tlupa asi 20-30 opíc a čakali, či im niečo nehodíme k jedlu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Najviac odvahy prejavila samica s mláďaťom, ktorá si prišla uchmatnúť zopár cestovín, čo nám vypadli, keď sme z nich zlievali vodu. Dobrú noc nám prišli dať aj zebry, vodárky a ďalšie antilopy.

Na druhý deň ráno nám pri odchode z parku oznámili, že pri platení došlo k nedorozumeniu, a musíme im doplatiť ešte 60 dolárov za kempovanie. Dohadovali sme sa asi dve hodiny a argumentovali tým, že výška poplatku za kempovanie nebola nikde uvedená. Nikto nechcel prijať zodpovednosť za rozhodnutie, posielali nás k ďalším a ďalším nadriadeným, až sme usúdili, že bude jednoduchšie zaplatiť. Vymohli sme si teda aspoň odvoz zdarma do Kitale.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Na hraniciach sme zistili, že sme vlastne ešte stále v Ugande - pri ceste do Kene nás totiž nekontroloval žiaden ugandský pohraničník, a tak sme nedostali výstupné razítko. To ale nebol problém, imigračný úradník zmenil dátum na pečiatke, vrazil nám ju do pasu a hneď od nás s úsmevom vyinkasoval 50 dolárov za vstupné vízum do Ugandy. A to bol vlastne dôvod, kvôli ktorému sme sa na Mount Elgon vybrali.

Katka Bendíková

Katka Bendíková

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  0x

v Ugande. prišla ako dobrovoľníčka pre neziskovku, potom sa dostala do Asociácie ugandských mikrofinančných inštitúcií a momentálne manažuje Red Chilli Hideaway - teda backpackerský hostel/kemp/reštauráciu a vysiela ľudí na safari po celej Ugande. čo bude potom? bude, ako bude. Zoznam autorových rubrík:  Kam ma bicykel zaviedolUgandaCestovanie v AfrikeO Slovákoch a MaďarochPriestor na diskusiuO mne

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu