Buďte radi, že môžete chodiť do školy na Slovensku

Autor: Katka Bendíková | 24.3.2009 o 18:45 | Karma článku: 8,39 | Prečítané:  2137x

Nie v každej krajine, ktorá o svojom školstve tvrdí, že je bezplatné, tomu tak skutočne je. Vezmite si napríklad Ugandu. Za každý trimester tu dieťa na základnej škole zaplatí okolo piatich eur, ďalšie tri idú na obedy. To máme dvadsaťštyri za rok, plus päť eúr za uniformu - teda spolu asi 30. Poviete si, to je predsa smiešna suma. Nuž hej, keby väčšina rodičov nezarábala okolo 6 eúr mesačne a priemerný počet detí v domácnosti nebol 7. A keby len to - veľké percento detí žije len s jedným z rodičov. Dôvod? Tetanus, meningitída, cholera, žltačka, týfus, malária, pôrody, AIDS...

Dobre, nie každá rodina je na tom tak zle. Učitelia môžu zarobiť mesačne od 20 do 60 eúr, sestričky v nemocnici 35, sociálni pracovníci v teréne okolo 45. (To sú síce mimomestské platy, ale napríklad šofér neziskovej organizácie môže za mesiac zarobiť tak 130 - a to je v Kampale rozhodne plat nadpriemerný.) Uganďania zo strednej triedy sú dokonca obvykle umiernení aj v počte detí - tri, štyri a dosť. Môžu teda svoje ratolesti poslať do školy bez toho, aby ich to zruinovalo. Čaká tieto deti ružová budúcnosť?

Prváčik príde prvý deň do školy. Na dvore ho už čaká jeho 99 spolužiakov, s ktorými spoločne zasadnú do drevených lavíc. Prváci obvykle svoju vlastnú triedu nemajú - delia sa o jednu miestnosť spolu so škôlkarmi a druhákmi. Túto miestnosť by ste však v našich podmienkach nazvali skôr stajňou - drevená konštrukcia obitá nahrubo ohobľovanými doskami, s otvormi pre okná bez okenných tabúľ, na zemi ubitá hlina, o elektrickom osvetlení môžu deti snívať na hodinách prvouky. Pred každou z troch tabúľ stojí jedna učiteľka a nahlas si hudie svoje. Deti ešte hlasnejšie opakujú. Škôlkari kričia - mama, otec, babka, dedko, brat, sestra...; prváci vreštia emu, biri, ssatu, nnya, taano (1,2,3,4,5)...; druháci spievajú anglickú abecedu - ejbísídííefdží...

O desiatej deťom vyhladne - neviem, či z toľkého kričania, alebo jednoducho preto, že škola začína o pol ôsmej a niektoré deti kráčajú do školy aj hodinu, takže naposledy jedli (ak vôbec) o 6:30. S umelohmotnými hrnčekmi sa zhromaždia pri malej kôlničke-kuchynke, pred ktorej vo veľkom kotli na otvorenom ohni varia kašu. Zbiehajú sa vám sliny na sladučkú krupicu poliatu maslom, posypanú škoricou a grankom? Omyl. Príprava kaše spočíva v tom, že vriacu vodu v kotli trochu zahustia kukuričnou múkou. Žiadne mlieko; cukor s trochou šťastia vo svojom hrnčeku nájdu učitelia.

Po prestávke späť do triedy, a po ďalších dvoch úmorných hodinách v tmavej triede, kde nielenže nevidíte na tabuľu, ale niekedy ani do svojho zošita, sa pre najmenších školákov vyučovanie končí. Tretiaci až siedmaci sa o jednej hodine vyhrnú zo svojich samostatných tried (ktoré však často nie sú oddelené stenou, ale iba bambusovou rohožkou) a postavia sa do radu na obed. Spomínate si, ako ste v školskej jedálni ohŕňali nos nad kolienkami, hnedou omáčkou, špenátom, tučným mäsom...? Verte mi, že ugandské deti by nad týmto výberom zajasali. Im na tanieri každý deň pristane kus poša (veľmi hustá kukuričná kaša podobná polente) zaliaty fazuľou varenou vo vlastnej šťave. Príbor? Nie, ruky. Po obede ďalšie hodiny, vyučovanie končí medzi štvrtou a piatou.

Ak sa dieťaťu v zdraví podarí prejsť až do siedmej triedy, čakajú ho štátne skúšky. Rodinná kasa je o 7 eur chudobnejšia. K tomu, aby žiak na skúškach uspel, však často potrebuje doučovanie (niet divu, keď celých sedem rokov žiaci ani učitelia nemali učebnice, rodičia nepomáhali s domácimi úlohami, krik z vedľajšej triedy prehlušoval výklad učiteľa...). Za 9 eur na rok tak siedmakom pribúda večerné (medzi piatou a siedmou hodinou), víkendové a niekedy aj ranné (od šiestej) vyučovanie.

Po skúškach šup na strednú školu. Šup? Trimester už stojí 40 eur, obedy 8, uniforma 6. Za rok to máme rovných 150 eur. Koľko detí môže učiteľ s platom 480 eur za rok poslať na gymnázium? Tri? A z čoho bude žiť? Ak vám napadlo, že môže svojho syna či dcéru poslať na učilište, radšej na to rýchlo zabudnite. Za jeden školský rok môže budúci stolár, elektrikár, inštalatér, krajčír alebo kaderník zaplatiť aj 240 eur.

Ak sa budete nabudúce svojej kolegyni či kolegovi v práci sťažovať, že škola vašej dcéry či syna chce, aby ste prispeli 50 eurami na nákup počítačov, futbalových lôpt či vybudovanie plavárne, spomeňte si na to, koľko ste ušetrili na tom, že sa na Slovensku neplatí školné, uniforma ani poplatky za maturitné skúšky. Nehľadiac na to, že v Ugande často nemajú počítač ani riaditelia škôl, chlapci hrajú futbal s lotpou upletenou z bambusového šúpolia a deti môžu plávať nanajvýš vo Viktóriinom jazere - ak ich pritom nezožerú krokodíly.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kam chodíte, aj keď hovoríte opak

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?