Ako sme testovali komunitny turizmus...

Autor: Katka Bendíková | 15.2.2011 o 21:55 | (upravené 16.2.2011 o 22:27) Karma článku: 7,44 | Prečítané:  2298x

Uplynulý víkend som sa opäť vybrala do mojich obľúbených hôr, Rwenzori, teda tentokrát skôr len na ich úpätie. S kamarátkou Jennifer (ktorú som mimochodom stretla v pokazenom autobuse v máji 2009, keď som do Rwenzori išla po prvýkrát) sme tam išli pracovne. Jennifer pomáha miestnym komunitám rozvíjať turistické aktivity a ja sa zase snažím presvedčiť turistov, aby si okrem goríl a slonov urobili čas aj na miestnych ľudí, ich históriu a kultúru. Naša práca spočívala v testovaní výstupu na strmý 2500m vysoký kopec s výhľadom na tretí najvyšší vrchol Afriky a najvyšší vrchol Ugandy - Margeritu.

Dievčatá nám predviedli Dievčatá nám predviedli "obriezkový" tanec

V piatok ráno som sa v snahe vyhnúť sa dopravnej špičke donútila vstať pred siedmou, vzala som batoh a spacák a naivne som si myslela, že keď prídem na hlavnú cestu, bude ma tam čakať poloprázdny minibus so sprievodcom kričiacim "pak ankadde" (starý park; teda autobusová stanica). Minibusy tam síce boli, ale všetky boli plné a kvôli zápche sa nemohli pohnúť z miesta. Tak som nasadla na mnou neobľúbenú motorku a užívala si jazdu medzi výfukovými plynmi a smogom. Uvedomila som si, že je načase z Kampaly vypadnúť.

Nastúpila som do autobusu smerujúceho do mestečka Kasese a neprezieravo som si sadla do predposledného radu. (Prečo neprezieravo? Cesty sú plné retardérov, cez ktoré vodiči vždy preletia plnou rýchlosťou. A hádajte, ktorá časť autobusu pri tom vyskočí do výšky?) Na moje prekvapenie autobus vyrazil z Kampaly na čas, teda len pol hodiny po ôsmej. Do cieľa som dorazila tesne po druhej. Sadla som si na zem pred hotel, kde som sa mala stretnúť s Jennifer. Zrazu sa z dverí vyrútili po uši ozbrojení vojaci, ďalší sa k nim pridali z opačnej strany cesty. Keďže som si na kalašnikovy a guľomety za posledný mesiac v rámci predvolebnej kampane zvykla, bez strachu som sa jedného z nich opýtala, čo tu robia? "Bránime ministra obrany," a hneď nato, "muzungu, kde bývaš, daj mi svoje telefónne číslo!" Našťastie minister práve v tej chvíli nastúpil do auta a vojaci s ním. Ten "môj" mi zamával...

pierrepretendingtobeanAfricanlady.jpgV sobotu ráno som s Jennifer a ďalšími štyrmi kamarátmi nasadla do taxíka (po rokoch v Ugande sme všetci dostatočne flexibilní na to, aby sme sa piati zmestili dozadu:) ktorý nás vzal na hranicu parku. Prvou komunitnou aktivitou bola návšteva ukážkového farmára, ktorý nám vysvetlil, že vďaka svojej "tvrdej" práci, teda zbieraniu banánov a okopávaniu sladkých zemiakov, si mohol postaviť kúpeľňu s tečúcou vodou! Už len keby si jeho pracovné návyky osvojili aj ďalší v jeho dedine, tak by Uganda bola najbohatšou krajinou sveta... a to myslím vážne, ani si neviete predstaviť, aká je tu pôda úrodná, a navyše sadiť sa dá dvakrát ročne... Na rozlúčku sme od neho dostali šťavnatý ananás...

craftladies.jpgĎalej nás miestne ženy naučili, ako z čiroku upliesť košíky a podložky pod horúce hrnce. Vyrobiť jednu podložku trvá približne jeden týždeň a predávajú ich za 1 euro 70 centov... Nakoniec sme navštívili rozprávača, ktorý nám vysvetlil, ako v jeho kmeni (Bakonzo) prebiehali tradičné svatby. Žiadna láska, chlapcovi rodičia si niekedy nevestu objednali ešte predtým, než bola na svete! A nerobte si nádeje na svadobnú noc, tá patrí nevestinej tete, ktorá chlapca zaúča do tajov zmyslenosti...

thisiswherewereclimbing.jpgPo ukážke miestnych tancov, ktoré chlapcov sprevádzajú cestou na obriezku, sme sa konečne pustili do lezenia. Strmý chodník sa strácal v ešte strmších poliach, kde boli čerstvo nasadené zemiaky, fazuľa, jam či kukurica. Prvý prudký dážď ich zo svahu zmyje, lebo všetky pôvodné stromy boli vyklčované. To ale ľudí nezaujíma, hlavne, že majú svoj kus zeme... A medzitým, v období sucha, sa šesť belochov driape do kopca a telá im pokrýva prach a popol zmiešaný s potom... Na vrchole nás privítal čerstvo postavený prístrešok pokrytý banánovými listami, ktorý sa celkom hodil, lebo sa úplne nečakane spustil dážď. Kým sme čakali na večeru, ktorú nám priniesli len s hodinovým meškaním, vykopali sme jamu, obložili ju kameňmi a z neďalekého poľa poznášali zbytky konárov a zapálili oheň. Nedlho po zotmení sme všetci odpadli do spacákov a nebyť toho, že naši dvaja sprievodcovia celú noc nahlas preklebetili (ohľaduplnosť voči spiacim ľuďom nie je pre Uganďanov typická), boli by sme mali sladké sny...

margeritaandbaker.jpg

Ráno sme sa prebudili s výhľadom na vrcholky hôr. V hlave sa mi opäť začal premietať výstup spred dvoch rokov, keď sme sa tam hore v močariskách po kolená zabárali do blata... To bola skutočná divočina ďaleko od civilizácie. Nie ako tu a teraz, keď nám sľúbili na ôsmu priniesť teplé palacinky. To by však nosič musel začať stúpať ešte pred úsvitom. Ale ako to v Ugande chodí, čas tu pre nikoho nič neznamená, a tak sme zbalili stany a práve keď sme poliali pahrebu vodou a dali si batohy na plecia, nosič sa objavil. Meškal len dve hodiny...

Po zostupe sme sa vykúpali v ľadovej rieke Mubuku a šli sme navštíviť miestneho kováča, ktorý skupuje hrdzavé železo a kuje z neho nože, dýky, mačety a oštepy. Sympatický Ibrahim si privyrába ako ľudový liečiteľ, ktorý pod vplyvom byliniek (voňali ako marihuana) dokáže uhádnuť diagnózu a naordinovať chorému správnu zmes prírodných liečív. Medzi inými nám ponúkol bylinky, ktorých žuvaním si pričarujeme vysnívaného partnera...

Opätovne sme sa napchali do taxíka a po hodine hrboľatej cesty sme dorazili do Kasese. To už sme nesnívali o ničom inom, len sa hodiť do jediného miestneho bazéna s úžasným výhľadom na hory. Tu nás prekvapila procesia svadobčanov (ženích moslim, manželka katolíčka), ktorí nechceli nič iné, len sa odfotiť so skupinkou belochov v plavkách... Večer sme zakončili v jednom z luxusnejších provinčných hotelov, kde nám za 3 eurá naservírovali jeden z najlepších stejkov, aký som za posledné dva roky v Ugande jedla. Prečo sa len ja nepresťahujem na vidiek?

V pondelok ráno som opäť nastúpila do preplneného autobusu smerom do Kampaly a sedem hodín sa kúpala vo vlastnom pote a prachu (cestu už asi rok opravujú). Zhovorčivý pán vedľa mňa si všimol, že rozprávam lugandou a tak sa so mnou dal do reči. Odohral sa medzi nami jeden z typických dialógov, akých som v Ugande zažila už toľko:

"Odkiaľ si?" "Zo Slovenska."

"To je kde, v Amerike?" "Nie, v Európe."

"Ako tam rozprávate?" "Po slovensky." "Aha, to je ako po nemecky?" "Nie."

"Si vydatá?" "Áno," (tak odpovedám pre istotu a ukazujem na svoj prsteň, ktorý som dostala od kamarátky k narodeninám).

"Kde je tvoj manžel?" "Čaká ma doma v Kampale," (to keby mi náhodou chcel vysvetliť, že manžel na diaľku sa neráta).

"Máte deti?" "Nie." "Prečo?" "Ešte ich nechcem." "Veď na deti si už aj tak príliš stará..."

"A vy máte deti?" "Hej, pätnásť, ale chcel by som ich tridsať."

"A to máte s jednou manželkou?" "Nie, s dvomi, ale chcel by som tretiu..."

merger.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?