Uplynulý víkend som sa opäť vybrala do mojich obľúbených hôr, Rwenzori, teda tentokrát skôr len na ich úpätie. S kamarátkou Jennifer (ktorú som mimochodom stretla v pokazenom autobuse v máji 2009, keď som do Rwenzori išla po prvýkrát) sme tam išli pracovne. Jennifer pomáha miestnym komunitám rozvíjať turistické aktivity a ja sa zase snažím presvedčiť turistov, aby si okrem goríl a slonov urobili čas aj na miestnych ľudí, ich históriu a kultúru. Naša práca spočívala v testovaní výstupu na strmý 2500m vysoký kopec s výhľadom na tretí najvyšší vrchol Afriky a najvyšší vrchol Ugandy - Margeritu. pokračovanie článku
Chystáte sa v sobotu voliť? Ja už som odvolila. Ale za akú cenu... pokračovanie článku
30.9.
Budíme sa v Mombase. Ešte je len sedem hodín, a už začína byť dusno. V momente, ako opúšťam klimatizovanú izbu, sa začínam potiť. Hneď po raňajkách musíme niekde zohnať náhradnú pneumatiku. Už ich na našom džípe explodovalo toľko, že to nemôžeme nechať na náhodu. Našťastie nám náš nový kamarát - mechanik z Nairobi poradil, a tak už o desiatej upaľujeme po pobreží Indického oceánu na sever. Dnes máme v pláne doraziť do mestečka Mokowe a odtiaľ sa preplaviť na ostrov Lamu. pokračovanie článku
27.9.
Mechanik prichádza so svojim učňom tesne pred siedmou. O ôsmej už majú rozobraný motor. Raňajkujeme spoločne s nimi - čapátí, omeletu a bielu (tzv. africkú) kávu. Potom Juraj so Sammym odchádzajú do neďalekého mesta kúpiť náhradné tesnenie. Navštívili asi 8 mechanikov, ale vracajú sa naprázdno. O jedenástej si sadáme s miestnymi k pivu a hľadáme riešenie. Zrejme musíme naspäť do Nairobi. Juraj volá svojmu mechanikovi z Kampaly, ktorý pozná v Nairobi nejakého Francisa, a ten nám vraj tesnenie zoženie. Sammy sa ponúkne, že nás tam hodí, najskôr sa však pôjde domov naobedovať. A obed to bol dlhý - zo Sultan Hamud vyrážame až o štvrtej. Medzitým začínam získavať africkú trpezlivosť a učiť sa, ako nečinne stráviť celý deň a nezblázniť sa z toho. pokračovanie článku
25.9.
Budíme sa s východom slnka. Pred stanom stojí antilopa losia. Vravím si - aké milé. Za chvíľu však začne naháňať raňajkujúcich Španielov z vedľajšieho stanu, a potom pribieha k nám. Ani sa nenazdám, a má hlavu v našej taške s jedlom. Statočne s ním bojujem, ale stihne si uchmatnúť dva banány a dotiera ďalej. Tak sa vzdávame raňajok, nasadáme do auta a ideme na ďalšie safari... pokračovanie článku
Keď sa niekedy vyberiete do Kene autom, poriadne si ho pred cestou skontrolujte. Výlet do národného parku Masai Mara a ďalej cez celú krajinu až na ostrov Lamu v Indickom oceáne a späť nemal trvať viac ako deväť dní. V Afrike sa však nikto a nič neriadi plánmi. O tom, ako sme si poradili s roztrhnutými hadičkami, uvoľneným motorom, roztaveným tesnením v hlave motora, vydranou remenicou, výmenou disku spojky, deravými pneumatikami, ale tiež ako sme si popritom našli veľa keňských kamarátov, videli tisíce divokých zvierat, rozšírili si slovnú zásobu technickej angličtiny, potápali sa a jazdili na somároch, sa dočítate v nasledujúcich blogoch. pokračovanie článku
V Kampale je dnes veľmi horúco. Za prvé cez obed teplota vystúpila na 35 stupňov, bezvetrie. Omnoho väčšie dusno však spôsobujú dnešné nepokoje, ktoré sprevádzajú horiace pneumatiky a odpadky v centre mesta. pokračovanie článku
Vyrážame z Kampaly o tretej namiesto dvanástej, lebo pri balení variča som ako vždy zabudla na hrniec a lyžičky. Tak sa po ne vraciame. Náš cieľ na dnešok je Mbarara, ktorá leží asi 290km juhozápadne. Vzhľadom k stavu ugandských ciest počítame so štyrmi hodinami. Nepočítame však s tým, že pár kilometrov za Kampalou dostaneme šlusdefekt. Náhradnú pneumatiku máme, a je dokonca aj nafúkaná, lenže hever, ktorý sa mal skrývať za ňou, tam nie je. Po piatich minútach sa mi podarí zastaviť kamión, ktorého šofér mi tvrdí, že hever nám nemôže požičať, lebo sa veľmi ponáhľa. Názor zmení, keď mu ponúknem 10 000 šilingov (asi 3 eurá). pokračovanie článku
Už som si začínala myslieť, že po šiestich mesiacoch v Ugande túto krajinu a jej obyvateľov poznám a nemôžu ma ničím prekvapiť. No, môžu. Nedávno sme s Edwardom zosadli z motorky v dedinke Busagazi, jednom z najkľudnejších a najpríjemnejších miest, aké tu poznám. Leží na bývalom ostrove, ktorý spojili s pevninou pieskovou cestou, pretože lode sa pri ceste tam často prevŕhali a pasažieri padali priamo do úst krokodílom. Ale to nie je to, čo ma prekvapuje. pokračovanie článku
Otvorím oči. Sieť proti komárom. Drevený krížik a na ňom Ježiš. Uvedomím si, že som na farnosti u talianskych mníšok v meste Gulu. Zazvoní budík - štvrť na osem. Balím si foťák a registračné formuláre. Cez kaplnku prechádzam do jedálne. Máme na raňajky už tretí deň to isté - 2 žemličky, margarín, pomarančovú marmeládu, kávu s mliekom a mango. Prichádza Veronika a náš šofér Grace. Dnes nás čaká registrácia detí do programu Adopcie na diaľku. Veronika zostáva registrovať v Gulu a ja vyrážam po hlavnej výpadovke (prašná cesta plná dier) v smere na Sudán do rodiska druhého najsilnejšieho muža Armády božieho odporu Vincenta Ottiho. pokračovanie článku
V noci dážď ustal a my sme sa prebudili do slnečného rána. Mokré oblečenie sme rozvešali na okolité kríky a stromy, tak ako to s vypraným oblečením robia Uganďania, a pozorovali pri tom cieľ našej cesty - Koitoboss, ktorý je so svojimi 4220 metrami tretím najvyšším vrcholom sopky Elgon. Ešte ani o deviatej však veci neboli suché, a keďže sa nám už nechcelo čakať, obliekli sme si ich mokré a studené. Po troch hodinách sme dorazili na koniec cesty, ktorá je niekedy zjazdná aj pre terénne autá. Ďalej pokračuje už len pešinka vyšliapaná byvolmi. pokračovanie článku
Ani sa mi veriť nechce, že do Ugandy som prišla už pred tromi mesiacmi, že toľko času ubehlo odvtedy, čo mi so mnou flirtujúci imigračný úradník vlepil do pasu vízum - na 90 dní. Najvyšší čas, aby som si zaobstarala nové. A tak sme sa vybrali do Kene. S naivnou dôverou sme si zarezervovali autobus z Lugazi do Eldoretu. V Lugazi sme čakali, čakali hodinku, čakali dve, ale autobus nikde, preto sme po niekoľkých márnych pokusoch zastaviť autobus inej spoločnosti nasadli do matatu (dodávky na prepravu ľudí). To sme ešte netušili, že ich v priebehu dňa vystriedame deväť a do Eldoretu ani nedorazíme. pokračovanie článku
Tretí deň pochodu cez pohorie Rwenzori začínal opäť potme, budíkom o šiestej. Pri svetle čeloviek sme zjedli zopár suchárov potretých lekvárom, zbalili spacáky, obuli gumáky a vyrazili smerom na "Dolné Močarisko" (Lower Bigo Bog). Keďže pôda pod nohami bola úplne presiaknutá vodou, postupovali sme skokmi z jedného trsu trávy na druhý, z druhého na tretí... a práve keď sme sa začali obávať, že takto to bude vyzerať po celý deň, objavil sa pred nami úplne nový (pred dvomi rokmi postavený) drevený pontón uložený na bareloch plávajúcich v bažine. pokračovanie článku
V pondelok 4. mája sme vstali o šiestej, pretože sme chceli stihnúť autobus, ktorý mal podľa našich informácií odchádzať z kampalského bus-parku o pol deviatej. Cestovný poriadok je však v Ugande len obyčajnou formalitou. Autobus odchádza až vo chvíli, keď sú všetky miesta obsadené. A k tomu došlo až o pol jedenástej. Medzitým sa v uličke vystriedali predavači novín, chleba, falšovaných hodiniek, topánok, sušienok, vody, náušníc, tanierov s jedlom prikrytých fóliou, štipcov, termosiek... Po celý čas mal šofér zapnutý motor (asi aby si ľudia mysleli, že už-už odchádza) a dusil nás štipľavým naftovým dymom. pokračovanie článku
Konečne som zažila Veľkú noc bez oblievačky a šibačky. Síce na nej chýbali vajíčka, zemiakový šalát a "šoldrina", ale zas tam bola hŕba slonov, byvolov, hrochov, krokodílov, tisíce vtákov a nádherné hory. Ale po poradí: veľkonočný piatok som začala budíkom o šiestej a vlastnoručným mikrochirurgickým zákrokom slúžiacim na odstránenie tučnučkej piesočnej blchy z malíčka na pravej nohe za pomoci nožničiek a pinzety. O pol ôsmej sme už mali byť na ceste von z Kampaly, ale to mi ešte len vtedy volá Juraj, že nemôže nájsť kľúče od auta a že budeme vyrážať neskôr. Nuž, za tri mesiace sa už stihol nakaziť ugandskou nedochvíľnosťou... pokračovanie článku
Gerald Kibera má 12 rokov. Býva v Ugande, v dedine Kikube, asi 20 kilometrov od mesta Jinja. Chlapec je to milý, hanblivý, na svoj vek primerane neposedný, výrečný, inteligentný. Nič nenasvedčuje tomu, že by niečo nebolo v poriadku. Ale je. Gerald trpí závažným ochorením - kosáčikovitou anémiou. Jeho červené krvinky nie sú ako naše, majú tvar kosáka. Zapchávajú v tele vlásočnice a obmedzujú prítok krvi do jednotlivých orgánov. Výsledkom je ischémia, bolesť či dokonca poškodenie vnútorných orgánov. Kvôli svojej chorobe musí Gerald každý mesiac navštíviť nemocnicu Mulago v Kampale, keď však dostane záchvat, lieči sa v česko-slovenskej nemocnici Svätého Lwangu v Buikwe. pokračovanie článku
Nie v každej krajine, ktorá o svojom školstve tvrdí, že je bezplatné, tomu tak skutočne je. Vezmite si napríklad Ugandu. Za každý trimester tu dieťa na základnej škole zaplatí okolo piatich eur, ďalšie tri idú na obedy. To máme dvadsaťštyri za rok, plus päť eúr za uniformu - teda spolu asi 30. Poviete si, to je predsa smiešna suma. Nuž hej, keby väčšina rodičov nezarábala okolo 6 eúr mesačne a priemerný počet detí v domácnosti nebol 7. A keby len to - veľké percento detí žije len s jedným z rodičov. Dôvod? Tetanus, meningitída, cholera, žltačka, týfus, malária, pôrody, AIDS... pokračovanie článku
Predstavte si, že váš deň začína cestou na motorke - smer prístav. Odtiaľ loďou na ostrov, ďalej cez dažďový prales až ku škole, kde vás s nadšením víta dav kričiacich černoškov. Rozdáte niekoľko zošitov, uniformy, zaplatíte školné a hor sa nazad do dažďového pralesa a ďalšej školy. Myslíte si, že takto by váš pracovný deň mohol vyzerať jedine vo sne? Mýlite sa. pokračovanie článku
Minulú sobotu som dostala skvelý nápad - vydať sa na bicykli k 20 km vzdialenému jazeru Kiyindi. Vravela som si, že to bude pohoda, veď inokedy zvládam denne aj sto. Mal ma však varovať pohľad na listy krovín rastúcich popri ceste. Namiesto zelenej farby kričali už zďaleka tmavočervenou. pokračovanie článku
Ugandská spravodlivosť sa od tej našej trochu líši. Zatiaľ som to síce na vlastné oči nevidela, ale párkrát som už počula, že ak niekoho prichytia pri krádeži - beda mu! Rozzúrený dav sa na tohto chudáka vrhne a v najlepšom prípade skončí bez oblečenia, behajúc nahý pred svojimi prenasledovateľmi. Nie vždy to ale skončí tak dobre. pokračovanie článku
Kvalita ciest v Ugande sa v našich zemepisných šírkach dá porovnať jedine s vozovkami albánskymi. Vysoko kvalitný asfalt bez dier nájdeme medzi letiskom v Entebbe a Kampalou (asi aby oficiálne návštevy hneď na začiatku nezutekali), tak ako ho nájdeme medzi Tiranou a Škadarom. Na hlavnej ulici v Kampale síce ešte dobrý asfalt nájdeme, ale kto sa odváži z nej odbočiť, toho čakajú polmetrové diery na šírku i hĺbku (ach, dobré Albánsko, kde mali pol metra len na šírku). Ak sa vydáte z hlavného mesta na východ do Kene, čakajú vás hrbole, vymletá krajnica, MEN AT WORK (na ceste sa pracuje) a každých sto metrov jeden retardér. pokračovanie článku
Presne pred týždňom som priletela do Ugandy, na letisko v Entebbe. Prvé stretnutie s miestnou kultúrou nasledovalo hneď pri pasovej kontrole. Pán colník mi mal len nalepiť vízum do pasu, ale namiesto toho ma začal "baliť". Madam, vy sa voláte Katarína? Vaše meno je tak krásne ako jeho nositeľka. Prajem Vám krásny pobyt v Ugande. pokračovanie článku
Práve čítam knihu od Paula Colliera, v ktorej ma zaujala pasáž o súvislosti načasovania ekonomických reforiem, na nich nezávisiacich externých udalostí a následnej reflexii týchto skutočností verejnosťou. Konkrétne sa tu hovorí o Nigérii v 80-tych rokoch minulého storočia, kde v dobe ekonomického rozmachu plynúceho z vysokých cien ropy a dostupnosti úverov vláda úplne kašlala na ne-ropné odvetvia svojej ekonomiky a finančné prostriedky využívala na nezmyselné nákladné projekty – peniaze teda takpovediac „vyhadzovala do luftu“. pokračovanie článku
Felvidék susedí s piatimi krajinami: s Magyarországom, Ausztriou, Csehországom, Ukrajnou a Lengyelországom. Jej lakosság tvorí 5,5 miliónov. Hlavným mestom je Pozsony s pol miliónom obyvateľov. Najväčšou riekou je Duna, ktorá priteká do Felvidéku z Ausztrie, prechádza Dunai kisalföldöm a v Esztergome sa stáča na dél a pokračuje cez Szerbiu, Romániu, Bulgáriu a Ukrajnu až do Fekete-tengeru. pokračovanie článku
Našich 1400km strávených v sedle bicykla na Balkáne sa blíži ku koncu - dnes sa dočítate o ceste z Bugojna v BiH do konečnej stanice Záhrebu. Aby ste nestratili súvislosť, v minulom diele sme sa uložili spať do slivkového sadu počas zatmenia mesiaca a so strašidelne vyzerajúcim domom pod nami. pokračovanie článku
Z Čiernej Hory naše bicykle smerovali do Hercegoviny. Táto geograficky neveľmi presne vymedzená oblasť sa nachádza na juhovýchode BiH, aj keď rozdiely medzi ňou a Bosnou by ste dnes ťažko hľadali. Aj tu bojovali králi uhorskí proti byzantským, srbskí proti sultánom tureckým, a v roku 1878 sa tiež včlenila do Rakúsko-Uhorska. Vo vojne v rokoch 1992-95 potom označenie Hercegovina stratilo význam, pretože v súčasnosti je dôležité rozdelenie na Republiku Srpsku a Federáciu Bosny a Hercegoviny. Lenže myslíte si, že je nejaký rozdiel medzi týmito oblasťami? Nuž áno, jeden. V Republike Srpskej sú tabule s názvami obcí písané azbukou. pokračovanie článku
12.8.2008 Za hranicami sme približne po 20km prišli k pobrežiu Jadranského mora. Ocitli sme sa uprostred turistického virvaru v mestečku Bijela Glavica. Ešte predtým sme však ako odpoveď na otázku, kde je pláž, dostali za dve hrste sliviek. Okúpali sme sa v mori a než nám prišla na um myšlienka, kde budeme spať, pristúpil k nám strážca pláže a našu otázku vyslovil. pokračovanie článku
V poradí tretím štátom, ktorý sme v priebehu nášho výletu na bicykloch navštívili, bolo Albánsko. Táto menej navštevovaná krajina nás prekvapila nádhernými horami, odľahlými usadlosťami a najmä srdečnosťou a štedrosťou obyčajných ľudí. Ak ste ochotní trošku poľaviť zo svojich nárokov na ubytovanie či služby a naučíte sa zopár albánskych slovíčok, budete sa v tejto krajine cítiť nie ako turisti, ale ako hostia. pokračovanie článku
8.8.2008 Kúsok za macedónskymi hranicami som si na okamih myslela, že som späť doma na južnom Slovensku. Prvá dedina sa totiž volala Báč a rovnako ako u nás rástli na okolitých poliach slnečnice. Na Balkán ma vrátil až pohľad na štíhly biely minaret uprostred. Pri tom, ako som si v obchode kupovala sladoled a ľeb, som tiež zistila, že bývam v Slovačke a v noci spíme pod šatorom. Poďakovala som predavačke chvala a bola som celá natešená, že juhoslovanské jazyky sú nám tak blízke. pokračovanie článku
Piateho augusta som s kamarátom Matějom nasadla do lietadla s bicyklami v nákladnom priestore a za chvíľu sme pristáli v Solúne. Cez Grécko, Macedónsko, Albánsko, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu a Chorvátsko sme po 1400km a 14 dňoch dorazili do Záhrebu. Ak vás zaujíma, čo sme po ceste videli a zažili, tu je prvá časť o putovaní severom Grécka. pokračovanie článku
Opäť ďalší kúsok zo zápiskov z výletu na Podkarpatskú Rus a do Rumunska. O dobrých ľuďoch; o tom, ako to, čo na mape vyzerá ako cesta, cestou nie je; ako Ukrajinci trávia nedeľu; a ako to vyzerá na ukrajinsko-rumunských hraniciach. A tiež, prečo sme išli spať hladní:) pokračovanie článku
Ponúkam vám tretiu časť minuloročného výletu na Podkarpatskú rus. Dážď do poludnia, výstupy cez tri sedlá a príchod do Koločavy. V úvodzovkách citáty z cyklodenníka. pokračovanie článku
v Ugande. prišla ako dobrovoľníčka pre neziskovku, potom sa dostala do Asociácie ugandských mikrofinančných inštitúcií a momentálne manažuje Red Chilli Hideaway - teda backpackerský hostel/kemp/reštauráciu a vysiela ľudí na safari po celej Ugande. čo bude potom? bude, ako bude.
eukatharinegmail.com
